Výnimočná patentovaná zmes aktivovaných bezlepkových obilnín, orechov, semienok, ovocia goji a vlákniny psyllium. Je aktivovaná, bezlepková, zásaditá, naturálna - 100% RAW. Kompletný zdroj informácii o HRYZKE je na www.hryzka.sk. Jednoducho povedané výživné, chutné a zdravé raňajky pre celú rodinu.

Pri použití zľavového kódu TNJK01 budeš mať pri každom nákupe HRYZKY cez e-shop zľavu 5%. Je časovo neobmedzený a platí aj pre opakované nákupy. Pri objednávke je potrebné zadať kód do kolonky "Uplatniť zľavový kód" a kliknúť na tlačidlo "Prepočítať".



do e-shopu  
Hryzka so zľavou
Objednajte si aktivovanú naturálnu bezlepkovú zmes Hryzka so zľavou 5% s použitím zľavového kódu TNJK01.
Facebook
Instagram

katka.janurka
Instagram

Camino de SNP alias "Spolu za hranice" - 5 dní na ceste hrdinov

Autor: Katka Dátum: 6.8.2018 Zobrazenia: 429 x
Vo čem to celé je? :)

Na štvrtok 12. júla, deň po návrate z českých Krkonoší, som sa dohodla a vychytila s dvomi skvelými parťákmi, Matúšom a Joankou, že si dáme aspoň 4-5 dní putovania na štýl alá Camino de Santiago, aby sme si pripomenuli zážitky a pocity z našich svätojakubských ciest z minulosti. Prvotné chcenie by samozrejme bolo, aby sme si to prešli celé až z Duklianskeho priesmyku, na čo by sme potrebovali hrubým odhadom okolo 30 dní. Nateraz sme sa však museli uskromniť a dať si iba kratšiu pasáž, ktorej dal Matúš pracovný názov SPOLU ZA HRANICE. Nakoniec z toho vzišlo 5 fantastických dní plných slobodného túlania sa :-P - a teda, išli by sme aj dlhšie, nebyť nutnosti návratu k pracovným povinnostiam. Prešli sme spolu cca 120 km a a 3500m stúpania.

S Matúšom som na výške v Brne rok bývala na byte, no na turistiku sme vtedy spolu nemali možnosť ísť, a s Joankou z Brazílie som sa vopred nepoznala vôbec, takže sme sprvu v takomto zložení vôbec netušili ako to dopadne a ako sa nám spolu pôjde. :-) Vtipné je, že za toto spojenie v podstate priamo či nepriamo môžu dve osoby (pozdravujem Mišičku a Paula), ktoré momentálne žijú v Portugalsku asi 300km od seba a spoznali sa vďaka Matúšovej púti spôsobom "môjho otca koňa brata pes a svet je malý", za čo im nesmierne ďakujem, pretože mi to skvalitnilo čas strávený na jar v Portugalsku, na ceste do Santiaga a zároveň teraz tieto posledné dni. :-P

Ale poďme teda k priebehu samotného dobrodružstva ... :-)
Cesta SNP deň 1
Trenčín - Vyškovec, 27,5km, 1200m+
Nuž tak - deň prvý našej skrátenej verzie cesty SNP sme začali pri karneri a kostole pod trenčianskym hradom. Zišli sme farskými schodmi do centra a hneď padla veta: "Najprv ideme na kávu." :-D Nuž dobre, tak som začala púť horkou čokoládou. 8-) Pokračujúc cez mesto sme sa dostali cez Váh a v Zlatovciach nás vcuclo do karčmy na prvé pivko. Tak som o sebe hneď po prvom prezradila všetky detaily :-D a mohlo sa smelo pokračovať ďalej. :-P
Po červenej značke, ktorá je našou vernou spoločníčkou po tento i všetky nadchádzajúce dni, sa dostávame cez polia popod diaľnicu do lesa. Tam zrazu farma a predaj vajec. Domácemu pánovi kývame na pozdrav a chvíľu sa pristavíme. Všade okolo behajú desiatky zvieratiek, no keď zbadám malé mačiatka, hneď sa pýtam, či môžeme ísť do dvora. Z mačkania mačiek vzišla takmer hodinová zastávka a pokec s vedúcim o chove sliepok, husí, rýb, vedení krčmy a celkovo ako ináč, aj o živote. Vraj tu prespáva na svojej SNP púti kopa turistov a domáce vajcia od voľne pobehujúcich sliepočiek, ktoré namiesto kurína majú starú maringotku, si ľudia chodia brať zo širokého okolia. Som rada, že majú aspoň poctivý výbeh, čo nebýva vôbec pravidlom ani na takýchto pekných miestach v prírode.
Z farmy pokračujeme lesmi a prvými stúpaniami na krásne lúky s výhľadom na Drietomu za sprievodu slniečka a barančekových obláčikov. Schádzame do obce, kde na pol oka hľadáme krčmu s ďalším občerstvením, aľe nakoniec usúdime, že nám netreba, pretože prvých 10km sme aj tak išli asi 6 hodín aj so všetkými zastávkami. :D Pretože okrem čapovaného nám do cesty skáču aj davy fantastických čerešní, malín a černíc, tak zastávky sa nielenže predlžujú, aľe sú aj nahustejšie. :D Tak to máme radi, plné brušká, ľen čo je pravda.
Stúpame ďalej z Drietomy na vŕšky a lúky až do lesov pod Sokolím kameňom, driapeme sa na výhľad na krásne skalné bralo, nabalené batožiská vďačne necháme pod skalou a chvíľu hore oddýchneme a nasajeme výhľady.
Cez sedlo Machnáč na Kykulu a dostávame sa znovu na nádherné slnkom zaliate lúky a háje, ktoré sú však o to čarovnejšie tým, že dnes je výnimočne veľa úžasne malebných oblakov na oblohe - toľké farby, odtiene a tvary majú tieto milé obláčiky, až ma chytá za srdce. Dlho som takéto prírodné divadlo nevidela. Cestou na vŕšku míňame kríž a neskôr aj pamätník amerických letcov z 2. svetovej vojny.
Rozhodujeme sa, kde budeme nocovať, keďže mračná zľahka veštia aj možnosť dažďa. Nakoniec sa rozhodneme pokračovať cez kopec až na chatu Vyškovec už za hranicami u českých bratov, kde sa ešte osviežujeme a niečo drobné schrúmeme.
Joanku pobolieva hlávka, pretože zrejme málo počas dňa pila, a tak dostáva odo mňa masáž a zároveň sa rozhoduje prenocovať vo vnútri chaty. S Matúšom to rešpektujeme, no zároveň v rámci zachovania pôvodného plánu nocovania pod hviezdami a ušetrenia dukátov sa ideme zložiť von asi 100 metrov od chaty. :-)
V noci nám vykuknú kde-tu aj hviezdy, no celý čas duje ohromný vetrisko, takže sa veľmi nevyspíme. :D Plán je dať jeden budík na východ slnka a druhý na 7:00. Slnko sa podarí vidieť, aj keď Matúš mu venuje asi štvrť sekundy a pol rozlepeného oka :-D a potom drichme do ôsmej, kedy už za nami príde nedočkavá Joanka, raňajkujeme výdatne - ja výletnú klasiku - Hryzku so sušeným ovocím, a vyrážame znovu na cestu v dobrej nálade ... :-)
Cesta SNP deň 2
Vyškovec - Veľká Javorina, 26,7km, 800m+
V druhý deň našej mini verzie Cesty hrdinov SNP som sa ránko pozvoľna zobudila s Matúšom po nocľahu pod širákom pri pohostinnej chate Vyškovec s pôvodným plánom vstať o 7:00 a o 8:00 vyraziť. :-P

Naša trojička Joanka túto noc prespala v chate, aľe nemožno jej to vôbec zazlievať, pretože ju bolela hlávka a vonku celú noc strašne fučalo, takže by jej to nepadlo dobre a my sme toho aj tak veľa nenaspali, a tým pádom sme sa pokrčení nakoniec ešte len o ôsmej začali motať zo spacákov. Až výdatné raňajky nás postavili na nohy. :-)
Vyrazili sme na cestu asi až o deviatej, kým si Matúško zbalil všetkých svojich 3586 slivák naspäť do batôžka (toľko všakovakého jedla, to ste ešte nevideli :-D). Z Vyškovca sme po červenej značke lúkami a lesmi cupkajúc hore-dolu prešli po zľahka nekonečnej asfaltke, na ktorej sme objavili v drevenej autobusovej zastávke aj televízor, cez Mikulčin vrch a Troják na rozcestie Lopeník a tam sme sa napojili na prírodné cestičky, ktoré ulahodili svojím mäkkším povrchom našim nôžkam.
Pokračujúc Dlouhým a Obecním hájem sme kráčali krásnymi lesmi plnými kontrastných odtieňov zelene, až sme sa po nastúpaní výškových metrov objavili na Studenom vrchu a hodili sme sa o zem, hodnú chvíľu posediac v lese.
Odtiaľ sme prešli lúkou na Rozhlednu u Křížku, kde sme sa zdržali oddychujúc aj vyše hodinky. Bol totiž čas na ďalšie pochroumáníčko. :-P Z rozhľadne bol parádny výhľad do šíreho okolia - na miesto, kde sme ráno začali, a aj na náš dnešný cieľ cesty - vrchol a okolie Veľkej Javoriny, kde to mám veľmi rada, pretože mi trošku pripomína moje domácke Martinské hole. :-P
Po dobrom obede (za mňa olivový hummus s žitnými chlebíčkami) pokračujeme cez Březovú, Dubinu a niekde tam stretávame odparkovaný malý utešený bagrík a tí z Vás, čo ma lepšie poznajú, veľmi dobre vedia, čo to pre mňa znamená. Najradšej by som si ho zobrala domov. :D
Nuž, ďalej cez Javořinu k prameňu kúsok od hlavnej trasy, aby sme si doplnili vodu. Zrazu sa zčista-jasna objaví ďalší z "domorodcov", ktorých na našej ceste stretávame, a o úsmevné zážitky je znovu postarané. Milý pánko prichádza na traktore, ktorý sa nám nebojí predviesť z každej strany a my nevieme, či sa báť, že nás zrazí alebo či máme naskočiť k nemu. :D Hrdo sa nám pýši, že jeho stroj má z jednej strany nápis Herkules a z druhej Drevokocúr. Mojich parťákov v púti aj pohostí chlebom s masťou a cibuľkou, ja klasicky slušne odmietnem. Dozviem sa od pána: "Jóóó, Vy ste ta veteránka!" Desať bodov. Lúčime sa s ním a pokračujeme lesmi a čoraz väčšími stúpaniami až hore na hrebeň Veľkej Javoriny. Z Čiech sme späť na Slovensku.
Je možno už 7 hodín večer a kocháme sa výhľadmi na českú i slovenskú stranu a vidíme takmer všetko - aj trasu našich ďalších troch dní. Zlezieme dolu na Holubyho chatu, kde si všetci vychutnáme výbornú večeru. Jééj, majú tu pre mňa fantastický vegan teplý šalát z cukety a quinoy s tofu a zeleninkou, ku ktorému ešte pýtam ryžku. Mňam! A pivko nesmie chýbať, zaslúžime si po výkone. Joanka sa nám popýta aj na sprchu a za 2€ dostaneme povolenie zmyť zo seba špinu a smrádek a ešte nám k tomu prihodia aj svieže uteráky a mydielka. Luxus, vážení! Po celom dni na čundri sprchu teda oceníš.
Vyvoňaní a napapkaní sa vraciame hore na hrebeň, aby sme si vychutnali západ slniečka. A že je nádherný! Úžasná hra oblakov prepletajúcich sa pomedzi krvavočervené lúče slnka a do toho sa všetko postupne začína viac a viac ružovieť.
Po chvíli sa poberáme kúsok dolu ku chate, aby sme si nad ňou na rovinke rozložili svoje caky-paky a decká vymyslia vylepšovák, podložia nám karimatky slamou. Pohodlie ako doma. Hore na hrebeni fúkalo, no tu sme v závetrí a hlavne - otočení k raňajšiemu východu. Spí sa nám dobre, čo je po predchádzajúcej neprespanej noci úľava a tešíme sa z toho, že sme v zdraví bez ujmy prežili piatok trinásteho. :-D A tak naberáme dosť síl na tretí deň našej výpravy...
Cesta SNP deň 3: Veľká Javorina - Jandova dolina
27km, 360m+, milión m-
Toť bolo, keď sa zosobotnilo 14. júla. Tento deň bol fakt plný slnka! Východ slnka, západ slnka, úpek slnka, úpal slnka, pleštič slnka, ... :D
Tretí deň z piatich nášho mini SNP putovania z Trenčína s Matúšom a Joankou teda začal krásnym východom slniečka sponad Holubyho chaty na Veľkej Javorine. Zo spacákov nás vyhnalo dovtedy nepoznané teplo, keďže predošlé dve noci bolo pomerne chladno a v prvú aj totálne veterno. :-P Takže sme sa vyslížili z červíčkových kukiel, Matúško nám uvaril čaj, výdatne sme sa naraňajkovali, pokračujúc aj v chate, kde si decká voľačuô dobrého objednali. Holubyho chatu sme si zamilovali všetci traja, odporúčame. Nuž i pobrali sme sa zľahka vyšľapať pár výškových na hrebeň k vysielaču v tomto inak krajinou klesajúcom dni, čo je výrazná zmena oproti stúpaniam z predošlých. Takže sme po červenej značke vyšli hore a potom sme už len zišli postupne až do Myjavy.
Cestou v lese sme stretli organizátorov horských cyklopretekov, ktorí nás varovali, nech sme obozretní, keďže naša trasa sa na pár kilometroch prelínala s pretekármi. Tí nás však nestihli dobehnúť, pretože sme dolu kopcom išli vcelku rezko, až sme sa dostali mimo ich trať. Matúš nám ušiel kamsi do predku a s Joankou sme o dušu debatovali o živote. A o brazílskych pavúkoch a prerastenom jedovatom hmyze. :D Veď od koho iného by som zbierala takéto cenné informácie, než z prvej ruky od slovenky z Brazílie. Každopádne už viem, že naša príroda tu v Európe je prívetivá a do tej brazílskej preventívne radšej nepôjdem. :D
Matúš nás počkal v prístrešku za Vrchom Slobodných, kde sme si hodili obednú pauzu. Tam nás zrazu dobehol aj Kubito z rodu Vrán, ktorý si odbehol už 20km cez Veľkú Javorinu zo Starej Turej. Tak sa k nám pridal a pokračovali sme štyria mušketieri. Lebo mušky a motýle poletovali všade. Ako sme vyšli z lesov do dedín, horúčava na asfaltke začala byť neúprosná. Teplo sa odrážalo niekoľko násobne. Znovu po dlhšej dobe to bol ozaj horúci letný deň.
A čo čert nechcel, verili by ste, že v Starej Myjave v časti zvanej Horný Výhon nie je krčma?! :-O Niežeby som to hovorila z alkoholickej striezlivosti, aľe počas šľapania s ťažkými batohmi v tom úpeku ma to normálne nasr ... nasrdilo. :-O *lol* Pýtam sa cestou domácich, či ideme dobrým smerom na pivko. Vraj totálne opačným. A ďalšie je až 7 km ďalej v Myjave. A to by človek čakal, že v Starej Myjave bude ešte staršia krčma, než v tej "novej". :-O :-D Taká nejaká s tradíciou. Aj po kostole sme sa rozhliadali, ľebo však kde je kostol, tam je aj krčma. Aľe ani ten som už - azda v tom pekelnom delíriu, nevidela. ?? Tak sme sa preplahočili tou dlhočiznou asfaltkou popri autách až do Myjavy a cestu nám spríjemnilo pár sviežich šťavnatých sliviek.
V Myjave to sprvoti vyzeralo, že nič otvorené okrem fabriky a cintorína nenájdeme, to sme však našťastie iba prichádzali z nesprávneho konca. Myjava totiž má hneď niekoľko kostolov, a teda aj krčiem, a teda aj námestie. :D Dali sme sa zlákať na miestnu zmrzlinu - nech žijú vegan ovocné sorbety. A potom sme našli miesto, kde sme strávili ďalšie tri hodiny. Reštauráciu, kde sme dali aj to pivko, aj sme sa dobre najedli (za mňa zemiačky a ryža s grilovanou zeleninkou), aj sme prečkali dážď, aj sme popozerali semifinále futbalu. Lebo pri brazílčanke hádam nebudeme pozerať hokej.
Nuž a potom sme sa mierne krivým krokom za spevu pobrali smerom na Polianku. Myslím, že niekde tam sme našli veľkú ceduľu, ktorá zrejme znamenala zákaz sr*nia prečiarknutých psov pred bránou. Takže neprečiarkutí psi môžu.
Kubkovi išiel spoj domov, nás vyprevadil a vrátil sa do Myjavy na vlak. My sme pokračovali smerom k Mohyle Milana Rastislava Štefánika, aľe nakoniec nás pomaly zapadajúce slniečko presvedčilo zložiť sa na lúke asi 3 km pred ňou. Spoznali sme sa osobne aj s Kráľom Stromov. Obloha sa vyjasnila a my sme pozorovali krvavočervený západ a navečerali sa. A šup do "postelí" pod hviezdami nabrať silu. Ďalší deň nás totiž znovu čakalo dobrodružstvo ...
Cesta SNP deň 4
Jandova dolina - Mohyla M. R. Štefánika - Dobrá Voda, 22,7km, 640m+
Tento deň sa nám najviac s mojimi pútnickými parťákmi, Matúškom a Joankou, vryl do pamäti tým, že sme začali už naozaj celkom citeľne smrdieť. *lol* Našťastie to malo Happy End a dostali sme sa večer pod sprchu.
Toť bolo, keď sa prehupol dátum na nedeľu 15. júla. Po troch dňoch putovania z Trenčína sme skončili pod širákom nad Jandovou dolinou, asi 3 kilometre od Mohyly Milana Rastislava Štefánika. Spalo sa veľmi dobre a prebudil ma až východ slniečka, no ešte som si dosýta hodnú chvíľku zdriemla aj potom, lebo aj decká ešte drichmali. Po zobudení sme sa hojne naraňajkovali - ja klasicky kaša Hryzka a sušené ovocie. Matúš nám zas a znovu, tak ako každý deň, pripravil horúci čajík.
Pobalíme sa a pomaly kráčame z kopčeka nadol pomedzi pár roztrúsených domov a cestou natrafíme na penzión, kde sa pýtame, či si môžeme nabrať vodu. Ochotne nás pani púšťa do dvora a ukazuje nám vzadu za domom vodovodný kohútik a my sa tam zdržíme azda aj 10 minút, kým sa poriadne napijeme a naberieme zásoby.
Ďalej pokračujeme mierne do kopca lúčkami a lesmi, až prídeme k pár domčekom a pred jedným z nich sú odstavené dva traktory. Jeden z nich je ten najtypickejší starý traktorík s tým najmilším výrazom tváre, aký si len dokážete na traktore predstaviť. Navyše je maličký, čo mu v mojich očiach dodáva kráľovský titul ultimátnej zlatosti. Takže hneď sa naň nalepím, čím vôbec neprekvapím mojich spolupútnikov, pretože tí si už za predošlé dni zvykli, že sa rozplývam nad malými bágrikmi, valčekmi, malými rajbátkami na cesnak a mini krčiažkami na mlieko ku káve. To len pre predstavu.
Nuž, tak si tento milý traktor, ktorého som pracovne nazvala Koloman, všetci traja fotíme, až zrazu príde z domu jeho majiteľ, vysmiaty pánko so špecifickou odnožou slovenčiny, a vyzýva ma, či sa chcem povoziť, lebo mu decká vyzradia na mňa, že mám slabosť na traktory. *lol* Jediná šanca v živote sa neodmieta predsa, takže ujček už ho štartuje, ja nasadám a v miernom šoku šoférujem tento stroj, až kým neurobím kolečko okolo gazdovstva a nemierim ku stene. Tam preventívne poviem, že už mi stačí. :D
Všetci sa rehoceme a dostávame pozvanie do domu na kávu a čaj. Prijmeme a ideme dnu, posedíme s pánom asi trištvrte hodinku. Ja sa dozvedám, že kým vyšiel z domu, zdelil svojej pani, že som jeho budúca frajerka (ofšem, ako inak :D ) a rehoce sa mierne desivým smiechom, pričom ja na sebe nedám znať panický tyk v oku. Tak debatujeme o všetkom možnom, o jeho živote, o histórii, o politike, o tom, odkiaľ sme a kam smerujeme. Keď povieme, že dnes pôjdeme cez Mohylu, spýta sa nás, či vieme, že Štefánik už umrel. A možno nám to povedal traktorbáčik deň predtým, už ma šalie pamäť, lebo všetci boli typovo rovnakí. *lol* Každopádne, ja na to vravím, že sme Štefánika za živa nestihli, lebo sa vlečieme už štyri dni. Joanka sa pre istotu zatají, že je z Brazílie, načož Matúš rozvíja s ujkom všemožné brazílske témy. Celý rozhovor je sprevádzaný desivosrdečným smiechom pretkaným vážnou tvárou masového vraha a prísnou vetičkou: "Takže tak." Eh, tak my už sa pomaly poberieme ďalej, ďakujemeeee Vááám ... Aľe vo výsledku zhodnotíme, že bol milý. :D
Šľapeme potom hore a natrafíme na Chatu Bradlo, kde si vychutnáme kofolku a piwi, decká aj bryndzové halušky. :-) Veľmi príjemné miesto, takže sa zdržíme ďalšiu hodinku. Veď sa nemáme kam ponáhľať, na všetko je celý deň. Od chaty už len kúštik na Bradlo. Popravde, pri Mohyle M. R. Štefánika som po prvýkrát. A veľmi sa mi tu páči. Cítim slávu dávnych čias, epickú atmosféru sily tohto miesta a dostávam neodolateľnú chuť si budúci rok tiež skúsiť zabehnúť 144km dlhý ultra beh Stefanik Trail ST140, ktorý v tomto kúte Slovenska štartuje a končí v Bratislave na nábreží Dunaja. Dávam si to ako predsavzatie, vešiam to do svojich cieľov v oblakoch.
Z Mohyly klesáme dolu do Brezovej pod Bradlom. Od tejto obce začíname často dostávať pocit, že miesta, ktorými prechádzame, sa nám podobajú na tie z nášho trenčianskeho okolia. Či už Partyzánska ulica s výhľadom na "Brezinu", stúpanie asfaltkou k "Hotelu Brezina", Krásna dolina pod Inovcom alebo aj okolie Krásnej Vsi, ktorú nám zas pripomína príroda za Dobrovodským hradom. A tak sa tu všade cítime ako starí známi na návšteve. *love* Musím povedať, že kúsok zachádzka z červenej značky na Dobrovodský hrad rozhodne stojí zato.
O tomto hrade som doteraz nepočula a očakávala som nejaké menšie zrúcané hradisko. Na moje prekvapenie však ide o dosť rozsiahly komplex pomerne zachovaných hradieb a veží, kde sa dá pomotať a preskúmať veľa zákutí. Aj sme uvažovali, že sa tu zložíme na noc, ale nakoniec sme sa zhodli, že už tak neskutočne smrdíme až nám gniavi čuchové bunky, a že teda sprcha by nebola na škodu. *lol*
Decká na internete objavia prenajímaný domček za 30€ na noc dolu v dedinke Dobrá Voda, čiže v našom podaní iba 10€ na osobu. To znie super. Zavolajú tam o siedmej večer a pani nás ochotne očakáva. Zlezieme z hradu do obce cez cintorín a hľadáme adresu ubytovania.
Z čísla 214 to nakoniec prekrútime až na 417, aľe nakoniec sa nám to podarí nájsť. *lol* A aký je to krásny, malebný a utešený domček! Nachádza sa vo dvore rodinného domu a pani majiteľka nám donesie aj domáci makovník. Ja si síce nedám, ale ďakujeme všetci. Ľahnem si uťahaná u nej v záhrade na zem a vravím jej, že má nesmierne pohodlný trávnik. :D
Poukazuje nám domček, ktorý má dve poschodia - dolu kúpeľňa, kuchyňa s jedálňou a na poschodí podkrovnú spálňu so 4 posteľami. Pekne priestranné a plné voňavého oku lahodiaceho dreva. Napapáme sa osprchujeme a umyjeme vlasy - och, to je úľava! A vyrazíme na námestie do miestnej reštaurácie, kde však bohužiaľ varia iba do 18tej, takže si dávame pivko a pochutiny slaného rázu ako slabú náplasť poriadnej večere. Nevadí, už nás čaká iba zajtrajšok, takže to vydržíme a v posteliach po nociach vonku spíme sladko doružova ...
Cesta SNP deň 5
Dobrá Voda - Smolenice, 17,8 km, 480m+
V piaty deň ránko sme sa vyspali fantasticky, istotne sa nám totiž všetkým trom - mne, Matúšovi aj Joanke, snívali krásne sny z predchádzajúcich dní našej púte. Zároveň sme však už začínali byť trošku smutní, že toto je náš posledný spoločný deň v rámci tohto výletu a nie raz sme lamentovali nad tým, či by proste nebola v rámci povinností možnosť potiahnuť ďalších 5 dní až na Devín. :) Bohužiaľ, až inokedy.
Kráľovsky raňajkujeme po tom, čo nám Matúško okľukou aj so stratením sa zbehne do miestneho obchodu nakúpiť zopár drobností - napríklad pomarančový džús skvelo padne nielen na pitie, ale aj Hryzka s ovocím zaliata džúsom chutí ešte o poznanie lepšie. :-) Decká si robia volské očko s hermelínom a potom si pomaly balíme svoje švestky a o desiatej odovzdávame tetuške kľúč od nášho luxusného domčeka. Zaujímavá zmena po 4 nociach vonku pod širákom, spala som tu ako snom odovzdaný lunárny šutrík. :P
No aľe už sa reku poberieme z Dobrej Vody ďalej, no nie skôr ako sa vyčvachtáme a ochutnáme dobrú vodu – ba priam výbornú! - z prameňa Hlávka na križovatke uprostred obce. Mňam, svieža! Namáčame si aj čelenky a kadečo na hlavy, dnes šípiť vo vzduchu horúce obedné peklo.
Pokračujeme cez Katarínku do krajiny plnej slnečníc a bučiacich kraviek trošku do kopca popri krížu až do rozsiahlych lesov okolia Štefánikovej magistrály. Tam pri lesnom domčeku nastáva ten slávny pamätný moment – prichádzame do Compostely! :-O ...
Aha, nie! To nás len šalie zrak pri pohľade na záhradný kompost. :-D Našu svätojakubskú púť do mestečka Santiago de Compostela budeme musieť nateraz nechať ležať v spomienkach. Ale však my sa zase vrátime. :) Okrem kompostovania je ale celkom nečakaná čerešnička dnešného dňa aj to, že v tom úpeku si predstavujeme, v ktorej priehrade by sme sa najradšej okúpali, keď tu zrazu zčista-jasna vedená Božou rukou šťukám do glupeho teľafoňa spoľahlivé a osvedčené mapy.cz a 200m od nás mimo červenej značky je akési jazierko!
Natešene letíme k nemu a zbadáme pri ňom ujčeka čosi majstrovať, obídeme ho z druhej strany a svorne sa zdravíme. Pánko vyzerá byť mierne v šoku, lebo z predklonu nás sprvoti nevidel, a tak sa nás pýta, kde máme tie zbrane. Vravím, že máme so sebou len tie najmocnejšie – môj šarm, Matúškovu krásu (kto z Vás ešte nevidel jeho chlpatú hruď, môže plakať :-D) a Joankin (brazílsky) temperament. :P Tak sme hádam prelomili ľady, aj keď naďalej po nás pozerá nedôverčivo. Vypytujeme sa na vodné dielko, ktoré je už od pohľadu úplne nové, ešte ani rybičky v ňom nie sú a dozvedáme sa, že je tu len dva týždne – sám tento pán ho postavil. :) Eeeej, to sú mi konexie v týchto horúčavách. Že nedalo by sa tu náhodou okúpať? Dalo! Aj s VIP povolenkou. :D Pánko nám ešte dohovára, že keď ideme na púť iba 5 dní, tak nabudúce máme radšej rovno doma ostať a nie že sa vyberieme do Smoleníc cez Záruby, ľebo veď však môžeme ísť tuto 4 kilometre po asfaltke a sme tam. Reku, radšej by sme po prírode kráčali – v čom akosi nedôjdeme pochopenia. Nevadí, kúpanie zdarma, tak vadiť sa nebudem. :D A necháva nás samých.
Joanka nás čaká na briežku a ja s Matúšom ideme plávať. Voda je fantastická, dá sa do nej hneď vkĺznuť. Jazierko je dlhé poctivých 50 metrov. Zaplávam 12 dĺžok, príjemných 600 metrov na uvoľnenie. Cítim sa ako znovuzrodená. Potom spokojne obedujeme pozorujúc vodnú hladinu. Ťažko sa nám odchádza od tohto miesta na potôčku Trstenák. Dovidenia, milá vodička!
Pokračujeme ďalej a míňame siahodlhé blatisté mláky. Decká vedia, že mám v batôžku so sebou LifeStraw filtračnú slamku na vodu, pomocou ktorej by sme mohli piť z akejkoľvek mrzkej mláky, keby nám dôjde náhodou tá pitná. :D Dávame deal, že pri tej najhroznejšej plesnivej kaluži to vyskúšajú. :D Ja predsa nemôžem stáť v ceste takémuto vedeckému experimentálnemu zápalu, a tak v mene poznania ľudstva vyťahujem danú slamku. Ofšem, pod hrozbou biohazardu a nukleárnej rádioaktivity sa obetujem a vodu sŕkajú iba Matúš s Joankou. Matúš by sa síce prípadnej baktérii e-coli postavil pomocou praktikovania Wim Hof metódy, ašak keby to náhodou nefungovalo, musí ich predsa niekto hrdinsky doviesť domov z Cesty Hrdinov SNP. 8-)
Nakoniec zisťujeme, že najväčší problém je, aby sa Matúš neutopil v kaluži od nedostatku dychu a vysokého tlaku v očiach, čo tak poctivo naťahuje do slamky vodu, ale nemá dostatočnú hĺbku. No viem, že sa v tejto sekunde všetci strachujete o ich životy a ďalší osud, a tak Vám hneď uľavím spoilerom, že to v zdraví prežili a ani sa z toho neposr***. :-D :-D (Aj mne sa uľavilo.)
Pokračujeme na rázcestie značiek pri Bukovej a dohadujeme sa čo ďalej. Joanku totiž už druhý deň výraznejšie bolí operované kolienko. Pôvodný plán bol ísť ešte ďalších 800 výškových a cca 15 kilometrov okľukou do Smoleníc na zámok. Rozhodujeme sa však ísť pozrieť pár sto metrov na Bukovú, odkiaľ chodia vlaky. A rovno nám o minútu aj jeden ide, aké načasovanie! Lístok sa na stanici kúpiť nedal a pán sprievodca nás stihne, až keď o pár minút vystupujeme v cieli. Pýtame sa, čo sme dlžní za lístky a on nám povie, že sa zmieril s tým, že to máme zadarmo, ale že nás tu ako čiernych pasažierov musí vyhodiť. :-D Rehoceme sa všetci.
Nuž, Smolenice. Na pláne je prejsť ešte 6 km na Smolenický zámok, čo bude na tejto púti naša symbolická katedrála v Santiagu. Potom naspäť na stanicu chytiť vlak do Trnavy a odtiaľ do Trenčína. Máme do odchodu vlaku 3,5 hodiny. Ale vcuclo nás do staničného šenku na pivko. :D Kto ma pozná, vie, že takmer nepijem a z jedného piva mám srandu na pol dňa. Sedíme však nejako dlhšie a je príšerné teplo, tak dávame aj druhé. Ajajajaj. :D Už by som sa aj zberala, však hybajme, aľe zrazu dôjde nešťastný trnavský chalanko zronený po rozchode a chce nám všetkým brať tuhô. No len to nie! Našťastie/bohužiaľ nám tajne vezme po kole tretieho piva. Pani krčmárky sa pýtam, či má to srdce mi tretie pivo doniesť a či si je vedomá, čo činí. :D Rozoberáme s týpkom nuansy ľubozvučného trnavského nárečia, čo spolu s miernou hladinkou alkoholu vo mne spôsobí silné nutkanie stonásobne pritlačiť na moje mäkké Ľ, aby som to tvrdé ovzdušie nejako dorovnala. :D Dobre, že ste tam neboli. :D Ale nebolo to také zlé, dvere na WC sme si s Joankou stále vedeli na štvrtýkrát odomknúť. Keď zistíme, že máme asi už len necelú hodinu a pol, tak letíme vysmiati na zámok. :D
Kusisko popri hlavnej ceste po chodníčku a potom do grúňa zákerné výškové, ktoré sa nám zdajú akési točité. Lapáme Joanku za ruky a bežíme s rehotom ťahajúc nahor. Prídeme cez lesík k majestátnej stavbe, kde je partička chalanov, ktorých poprosíme o fotku.
Úplne najlepším zážitkom dnešného dňa je pre mňa to, že Matúšov klobúk vyzerá ako veža zámku. Takmer sa poskladám od smiechu – div, že sa nerozplačem. :D Ale uznajte sami.
Akosi si ani v tom pomyselnom zhone ani nestihneme uvedomiť, že na nádvorie sme ani nešli. HUPS! :D Proste nám to vypadlo z hláv. A už bežíme dolu znovu na stanicu. Zjavne na tento zámok budem musieť ísť ešte raz znova a poriadne. :D
Na vlak čakáme asi 5 minút a cestou do Trnavy sa vyškierame, hoci už s lístkami, že nás zase nikto neskontroloval. Až ku koncu ide pohľadná slečna/pani sprievodčíčka, ktorá vyzerá ako Mortyša z AdamsFamily alebo ako Draculova spoločníčka a Matúš jej zdesene hovorí, že nás dnes nikto nechce kontrolovať a my by sme tak veľmi chceli. Ona sa zatvári zdesene ešte viac a vraví nám, že to je strašné, ale ona to napraví. Yes, celí spokojní máme razítko! :D Potom ešte chvíľu debatuje s nami o tom odkiaľ kam putujeme a že je super, že máme dobrú náladu a úsmev na tvári. :)
V Trnave pre detičky kebab do ruky, v Trenčíne vystupujeme so zmiešanými pocitmi, idúc cez námestie Matúško kávičku od Sládkoviča ťahá so sebou a posledné metre o deviatej večer kráčame spolu farskými schodmi nahor pod Trenčiansky hrad ku karneru, kde sme 5 dní dozadu začali túto našu malú púť Spolu za Hranice. :-)
Ach, či to bolo krásne! Ľúbim Vás a ďakujem Vám za všetko, kamaráti. :-)
Serepetičky, ktoré sa mi bohovsky zišli nielen na tomto výlete:

SVK/CZ výrobky

  • Raňajková zmes Hryzka / www.hryzka.sk / Zľavový kód: TNJK01
  • Oblečenie Gekon / FB: GekonSport / IamGekon
  • Zvieratková čelenka od @An.ywhere / IG: an.ywhere / FB: An.ywhere
  • Zdravofľaše bez BPA / IG: zdravelahve

  • Zahraničné

  • WAA Ultra Bag 20l
  • Spacák Carinthia Tropen
  • Karimatka Thermarest Z-Lite
  • Sandále Luna Oso 2.0
  • Komentáre:
    Informovať ma o nových komentároch
    © 2018 by Janurky - Peter Janura, Katarína Janurová