Môj príbeh alebo Čo ma viedlo k zmene stravy?

Autor: Katka Dátum: 23.3.2016 Zobrazenia: 351 x

Úplne na začiatku tohto príbehu stojí dievča - tínedžer, vek 16,5. Čo sa týka jedla, do tohto obdobia mohla jesť "všetko so všetkým", v akomkoľvek množstve a v akúkoľvek dennú dobu. Ak by sme ju mali zľahka niečím definovať, mohli by sme o nej povedať, že je prvotriedny romantický zaľúbený typ, ktorý každého človeka vidí najlepšie možne a do vzťahov sa púšťa s nadšením a snahou "a prečo nie na dlhé roky?". Či je to dobre alebo zle, nemožno súdiť - prosto to tak je, že má silnú vieru v medziľudské šťastné pokračovania a konce. :)

Táto dievčina je už 1,5 roka zamilovaná až po uši do chlapca, s ktorým po túto dobu chodí. Práve však dospela rozplietaním klbka lží a zamlčaných poloprávd k zisteniu, že takmer nič nebolo také idylické, ako sa jej dlhší čas zdalo, a tak prišiel nečakaný náraz v podobe odhalenej opakovanej "nevery". Kde-kto sa môže zasmiať, že v tom veku je to predsa ešte "nepodstatné" či zďaleka nie nič strašné. Môžem súhlasiť, najmä s nadhľadom času. No všetko, najmä to silné, nás formuje a posúva určitým smerom.

Katarína Janurová
Rok 2009, v 16-tich som mala svoju dlhoročnú váhu cca 58 kg (výška 174 cm)

Spočiatku dievča nerozumie tomu, čo a prečo sa stalo. Prvé dni ju zaplavuje neskutočná ťarcha smútku a bezradnosti. Toho zúfalstva je na jedného človeka snáď i priveľa. Všade kam sa pozrie, vidí toho chlapca. Všetko jej ho doma pripomína, posledné mesiace totiž trávili veľa času u nej a nechodili veľmi von – nechcel, i keď už tam mohla tušiť, že niečo nehrá. Pohľadom z odstupu to bolo všetko jasné. V tejto chvíli však pociťuje tak veľký duševný i telesný stres, že jej ani nechutí jesť. Keby sa jej aspoň darilo spať toľko čo plakať, aby ten čas proste nejako ubehol ... Hovorí sa, že keď znenazdania rozchodom "stratíte veľkú lásku", je to veľmi podobný pocit akoby ten človek umrel - pretože v tej chvíli vnímate len to, že s niekým strašne túžite ešte byť, ale už nikdy nebudete. Dievča najprv hľadá chybu v sebe, že čo urobila zle. Áno, uvažuje, mnohé by sa dalo riešiť aj inak - lepšie, ale už sa neodstane. A pomohlo by to vôbec? Bez záruky. Uvedomuje si, že problém sa čiastočne tvoril aj na jej strane, no zďaleka nie celý. Všetko je však ako zrútený domček z karát s tisíckami prasknutých bublín. Čo bude teraz robiť? Také sú myšlienky ...

Takmer dva týždne toho teda kvôli stresu veľa nezjedla a ani nenaspala. Za tých pár dní výrazne pochudla - 5 kg zo svojej stabilnej dlhoročnej váhy (58 kg), odkedy prestala rásť (174 cm). Prekvapivé však bolo, že jej to pomohlo cítiť sa lepšie a ľahšie pod všetkou tou záťažou. V istom zmysle jej aj vďaka tomu odpadol kus kameňa zo srdca - keď vám odľahne na tele, tak zároveň aspoň pocitovo odľahne aj na duši. Druhý kusisko skaly jej pomáha odbúrať kamarátka - vymýšľajú spolu každý deň nejakú aktivitu a program, aby sa zamestnala myseľ a odvrátila pozornosť. Dievča najbližší mesiac takmer nie je doma - cez deň škola, poobede s kamarátkou prechádzka, posilka, čajovňa, výlet vlakom, LARP-y ... Rýchlo sa začína znovu cítiť šťastná a spokojná vďaka množstvu ľudí a nových zážitkov okolo. Samotný rozchod s prvou láskou už po mesiaci vníma ako niečo pozitívne, čo ju posunulo k aktívnejšiemu žitiu "tam von" a nie robotickému prežívaniu škola-domov-počítačové hry. Nie je to samozrejme až takto jednoduché, ale pre tento príbeh takýto náčrt postačí.

Katarína Janurová
Ja v 16-tich, cca dva týždne po rozchode váha 53 kg, cítila som sa ale výborne

Avšak problémy na seba nenechávajú dlho čakať. Výrazné schudnutie spojené s nejedením a nedostatkom spánku bola veľká rana pre jej telo a metabolizmus. Ešte väčšia "rana" však začína byť to, že vďaka nasledujúcej spokojnosti a novonadobudnutej radosti zo života začína dievčine, naopak, veľmi chutiť jesť. A tak je - najprv len často a potom aj veľa. Jej telo sa snaží čo najrýchlejšie dobehnúť, čo nečakane stratilo. A už tri mesiace po rozchode váži okolo 60 kg (+7kg). Je neustále hladná a o vhodnej výžive toho veľa nevie. Vlastne takmer nič. A ani "nie je čas" sa nad tým zamýšľať.

Do školy si začína baliť väčšie svačiny - tradičné dva rožky s maslom a so šunkou s 1 banánom a 1 doboškou dopĺňa ďalší banán (čo je dobre :D), balenie BeBe keksov a niekedy aj ďalší rožok. Desiatu zje vždy už o ôsmej takmer celú a potom si pred obedom ide ešte kúpiť niečo do školského bufetu, lebo nevie vydržať - zvyčajne čipsy alebo čokoládu. Potom zdlabne obed v jedálni, až sa zapráši. Keďže po škole nie je takmer doma, aby sa najedla v kľude a plnohodnotne, rieši hlad na poobedných výletoch kúpenými doboškami, keksami, čokoládou, sladkým pečivom či pizzou v meste.

Kamaráti a spolužiaci naokolo postupne prechádzajú z chválenia "peknej schudnutej postavy" na pre dievčinu bolestivé poznámky o tom, že priberá alebo ako riadne stučnela a podobne. Do očí aj poza chrbát. To keby si to náhodou sama nevšimla už od pocitu a aj od pohľadu do zrkadla. Problém nie je v nedostatku pohybu, pretože je momentálne najakčnejšia za posledných snáď 5 rokov. Podstata tkvie v tom neznesiteľnom hlade a nutkavom jedení.

Ako týždne plynú, začína sa toto úplne nesprávne stravovanie a rýchle priberanie na váhe (cca +2kg/mesiac) prejavovať nielen na čísle prístroja. Po psychickej stránke dievča začína trpieť masívnymi zmenami nálad a depresiami. A nie je to len tým, že v danom období vlastnú sebahodnotu dosť stavia na odozve, záujme a pozornosti okolia, ale aj preto, že zhoršujúci sa stav tráviaceho traktu značne ovplyvňuje chemické pochody v tele a mozgu. Často ju zachváti plač a po škole sa zaviera v izbe, prestáva chodiť toľko von. Začína sa neznášať. A aj celých svojich 67,5 kg. Aj svoj šatník, lebo si nemá čo obliecť - do ničoho sa už poriadne nezmestí. Chodí v ešte vyťahanejších chlapčenských tričkách a širokých gatiach, než dovtedy - aby sa zakryla. Neznáša v tej chvíli aj starostlivosť a snahu pomôcť od svojej mamy, ktorá samozrejme vidí, že mnohé už nie je v poriadku. Ale čo zmôže, keď sa dcéra uzatvára do seba? Je to ťažké. K dievčaťu sa nejako dostane zmienka o 40-dňovej očistnej ryžovej kúre od známych. Keď mama vidí nádej v dcériných očiach, tak ju podporí a pripravuje jej ryžu.

Kúra spočíva zhruba v tom, že 10 dní jete len malé množstvo nedosolenej ryže natural a každých ďalších 10 dní k nej niečo pridáte - zeleninu, koreniny, soľ ... Dievča túto procedúru vydrží 13 dní - v istom smere sa cíti lepšie a ľahšie, no keďže hladuje s málom jedla, tak je aj slabá. Podarí sa jej však schudnúť za tento čas 5,5 kg (na 62kg), takže jej chatrne vystavaný pocit sebahodnoty stúpa, cíti sa spokojnejšie a zmestí sa znovu do niektorého svojho oblečenia. Určite zlepšeniu jej nálad pomohol aj aspekt prečistenejšieho odľahčeného trávenia a čriev.

Problém však nastáva v 13. deň v škole, kde ju zo srandy spolužiačky ponúkajú dookola makovým koláčom, hoci vedia o čo sa snaží. Dievča to samozrejme nevydrží a jeden koláčik zje. "Veď iba jeden, to ti nič nespraví." Keď však príde domov, zje doslovne pol kuchyne a na ryžu sa zvysoka vykašle. Neovládateľný nutkavý hlad. Šup tam do brucha so 4 tuniakmi, 4 žemľami, kuraťom so zemiakovou kašou, dvoma miskami čokapiku s mliekom, dve dobošky zo šuflíka, jogurt a ktovie či niečo ešte k tomu ... Príde jej zle, viete si predstaviť. Fyzicky. Je to asi prvýkrát, kedy sa ide po jedle zhnusená sama zo seba vyvracať na záchod ... no k tomu ešte tá neskutočná ťažoba "zlyhania", ktorá nad ňou visí. Nezvládla to, nevie sa ovládať, nemá pevnú vôľu, babráčka ... ale akoby aj mohla? Veď hladuje v prostredí plnom jedla! A ľudia majú z toho ešte srandu! Po vracaní sa cíti o niečo lepšie, no je tak unavená, že ide spať. Keď sa po pár hodinách zobudí, cíti sa úplne mizerne - a zároveň je zase hladná. So strachom nazrie do chladničky ... a na druhý deň celkom podobne, hoci aspoň nevracia. Vitaj jo-jo efekt a ďalšie priberanie.

Dievča skutočne začína upadať do uzavretého kruhu, z ktorého sa nevie dostať. Ona vie, že je to práve nevhodné stravovanie, čo jej spôsobuje priberanie a depresie, ale zároveň je však jedlo aj jediným prostriedkom, ktorý ju aspoň krátkodobo z tej mizérie vytrhne a uspokojí - kým jej znovu nepríde zle a s výčitkami z obžerstva sa nevyvracia. Potom má výčitky pre samotné vracanie. Asi sa to ťažko chápe tomu, kto to nezažil. No vedzte, že by ste to nepriali nikomu.

Po fyzickej stránke sa dievčine čoraz viac kazí trávenie - až to dospeje do štádia, že je neustále nafúknutá, má kŕče v bruchu, občas i žlčníkové záchvaty, bolesti hlavy, depresívne nálady a má chuť prizabiť každého, kto sa jej ustarostene prihovorí a nepriamo jej tým pripomenie, že "zlyháva v základnej veci - byť v poriadku" ... do toho je vkuse ospalá a zároveň nevie v noci zaspať. Zhruba pol roka "funguje" tak, že v noci sa jej darí spať možno tri hodiny, v škole chytá mikrospánky na hodinách a nejako sa tými hodinami "prevlečie", len aby už bol obed a išlo sa konečne preč. Po nedostatočnej porcii jedla v jedálni prichádza domov a hľadá čo by zjedla. Väčšinou sú z toho tak 3-4 ďalšie chody desivých kombinácií. A potom buď aj vracanie alebo len 3-hodinový poobedňajší spánok s podráždeným či plným bruchom. A to každodenné ranné váženie sa ... Nehovoriac o zadýchanosti, keď vychádza do svojej izby po schodoch, srdce jej tlčie až kdesi v krku a spánkoch. Toľko nákladu, ktorý na ňu nepatrí, si so sebou nesie ... A vzťah k jedlu? Najväčšia láska aj nenávisť v jednom. Snáď i závislosť.

Či o tom vôbec niekto tušil, že dievča tancuje na hrane s Bulímiou?

PREJEDALA SA A VRACALA SAMOZREJME VTEDY, KEĎ JU NIKTO NEVIDEL! Brat bol na škole v Brne a keď prichádzali rodičia z práce, tak už spala zavretá v izbe. Keď zrovna nespala, väčšinou sa hádala so zúfalou mamou, ktorá nevedela ako dcére pomôcť.

Váha dospela k 69 kg. Keď sa pre dievča naskytla príležitosť k cestovaniu, mama ju vo všetkom podporila, dúfajúc, že zmena a vytrhnutie z každodennosti pomôže - a hlavne finančne to bola pálka. Nevie sa, či jej dievča v tej dobe dokázalo zo seba dať najavo skutočný rozmer vďačnosti.

Zo školy sa organizoval koncom školského roka niekoľko-dňový výlet do Londýna. Len pár dní potom dievča odletelo s kamarátkou na drahú dovolenku do Turecka - tam sa cítila znovu lepšie vo svojej podmienenej sebahodnote a neláske k sebe samej, pretože tamojší obyvatelia skladajú nekonečné komplimenty každej dievčine a žene, ktorá prejde okolo a čo i len trochu "zaváňa exotikou". Pomohlo jej to k troche sebavedomia. Pribrala však ďalšie vyše dve kilá (71+ kg), pretože boli k dispozícii švédske stoly - takže sa v plavkách strašne za seba hanbila medzi toľkými ľuďmi. Po návrate z Turecka sa dievča doma ani neohrialo a išlo na dva týždne s tou istou kamarátkou do Poľska na výmenný dobrovoľnícky pobyt k archeológom. Napriek tomu, že tam bolo fantasticky a stále bolo čo robiť, nevýhodou boli raňajky a večere v cene a napevno. Na ráno stále párky, chlieb, maslo, džem, šunka a syr. Na večer vždy vyprážaný rezeň s hranolkami. Na obed si dievčatá kupovali v priľahlej pekárni sladké pečivo - rýchle a šikovne prenosné.

Po návrate z Poľska ručička váhy ukázala 75 kg. Do toho sa pridružil smútok z toho, že dievča sa vrátilo zo sveta zaujímavých zážitkov z posledného mesiaca s kopou nových ľudí do "všednej reality" a títo ľudia a situácie jej veľmi chýbali. Chvíľu jej zase nechutilo až tak jesť, takže si túto váhu ďalší mesiac "udržala".

Katarína Janurová
Rok 2010, v 17-tich na výlete v Poľsku, moja najvyššia váha 75 kg

Ak sa na to pozrieme číselne, tak z dlhodobej váhy 58 kg na 53 kg až postupne na 75 kg. Výkyv 17-22 kg - podľa toho, ako sa to vezme. Toto všetko sa udialo za jeden rok ...

A vtedy sa dievča spoznalo s Petríkom. Páčila sa mu od prvého momentu, bez ohľadu na váhu, telesné rozmery či jej utopené sebavedomie. Vnieslo jej to do života kyslík, potrebnú iskru a chuť - aj na to, aby sa v tomto bode pevne rozhodla so svojím stravovaním a zdravím niečo urobiť ... To je však už na ďalší dlhý príbeh.

Ako už iste viete - to dievča som ja, Katuška.

Katarína Janurová
Rok 2010, v 17-tich na výlete v Poľsku, moja najvyššia váha 75 kg
Prečo píšem o sebe v inej osobe?

Pretože dievča z príbehu sa mi zdá byť v mnohých aspektoch vzdialené a stotožňujem sa s ňou už len čiastočne, ak vôbec. Minulosť len pramálo definuje kto som, kým by som azda chcela byť a kým sa stanem. To záleží ďaleko viac od prítomnosti. Ak by Vás však zaujímalo, ako sa môj výzor zmenil od udalostí z tohto príbehu, môžete si pozrieť sekciu O nás.

Prečo mnohokrát spomínam konkrétnu váhu a priberanie?

Možno si poviete, že mať ako mladé dievča 75 kg nie je žiadna "tragédia" - veď je predsa kopa ľudí, čo majú aj oveľa viac kilogramov tuku navyše a "nezrútia sa z toho". V podstate áno - akurát vidím rozdiel napríklad v tom, či niekto priberal postupne v priebehu mnohých rokov alebo nárazovo, tak ako ja, za 1 rok. V takomto prípade je azda výsledný pocit "znechutenia zo seba" ešte výraznejší, lebo si človek uvedomí, ako veľmi dokázal svojmu telu nevďačne naložiť za tak krátky čas. A hlavne - takéto nárazové pribratie sa ihneď veľmi prejaví na zdraví a celkovej kondícii, keďže si svaly ani orgány nestihli postupne "zvyknúť" na tých mnoho nepotrebných kilogramov, takže som sa zdravotne cítila veľmi zle.

Avšak pozor, vôbec netvrdím, že ženy a človek všeobecne nemôže byť krásny a cítiť sa dobre vo vlastnej koži, pokiaľ má kilá navyše. To, samozrejme, závisí od veľa faktorov a zrejme najviac od zdravia a "stavu mysle". Veď aj mnoho mužov uprednostňuje "bacuľky". No pre mňa bola váha a priberanie v tom období môj najväčší strašiak a nepriateľ, bola som posadnutá predstavou byť znovu chudá, tak ako som bola vždy predtým. Teraz už rozumiem, čo je v rámci môjho tela dôležitejšie, než to samotné "zákerné" číslo na váhe. Častokrát kladieme svoj fyzický vzhľad a určité málo-výpovedné čísla na vyššiu priečku, než vlastné zdravie, rovnováhu a harmóniu so sebou samým či so svetom naokolo. Trpíme tým, čo si o nás druhí ľudia pomyslia (aj keď tí zase trpia tým, čo si o nich pomyslíme my :) ). Myslím si, že celkovo u všetkých ľudí a možno o to viac u žien a špeciálne u mladých dievčat je určovanie vlastnej sebahodnoty práve skrz svoju váhu a výzor (či iného "pseudomerítka úspechu") úplne bežné, najmä s ohľadom na dnešnú spoločnosť. Ja vôbec nie som výnimkou. Ak je však niečo normálne, je to zároveň aj správne a malo by to tak byť? Nemôžeme mať ako ľudia sami seba radi len preto, že jednoducho sme? Musíme sa neustále šľahať bičíkmi pomyselného výkonnostného rebríčka a fungovať na princípe odmeny a trestu - dokonca aj za svoj vlastný výzor? A keď už, tak povedzme si na rovinu, kto z nás sa aspoň častejšie odmeňuje než trestá alebo má tieto protipóly v rovnováhe? Bez rozmýšľania sa chopíme šance povýšiť alebo ponížiť seba pred ostatnými, skrývajúc za tým túžobnú kalkuláciu, aby nás niekto uznanlivo pochválil alebo naopak, skúsil utešiť a utvrdiť v tom, že nie sme až tak hrozní ako si o sebe myslíme. Neláskavý hnus.

Myslím si, že nadmerná fyzická váha a obaľovanie sa do tuku veľmi úzko súvisí práve s psychologickou snahou vyvážiť nerovnováhu - napr. keď o niečo prídeme, tak sa snažíme "zaplniť prázdne miesto" alebo keď nám niekto ublíži či máme strach, tak sa "chránime bariérou pred svetom". Je to tak, že ak sa prijmem a dovolím samej sebe existovať "aj s tukom", ten zrazu nebude mať dôvod v nadmernom množstve na mne zotrvať? A telo sa samo naladí na to, čo potrebuje? Je to všetko hlavne v hlave, no nie?

Bohužiaľ, väčšina z nás nechová k samým sebe lásku, vzťah k sebe a ostatným zakladáme na princípe podmieňovania - ak budem taká a urobím toto, tak sa odmením. Ak sa večer prejem nevhodného jedla, ráno sa budem cítiť ako balón, tak sa podrobím mučeniu samej seba vo forme prirovnávania k vypasenému tučnému zvieratku (chúďa zvieratko :) ). Alebo ak nezvládnem urobiť to či ono, tak sa budem trestať navonok i vduchu, aká som neschopná.

Skutočná láska by mala byť neotrasiteľná, nenalomiteľná, nech by človek akokoľvek "zlyhal". Zlyhal v úvodzovkách preto, že ak sa máme radi, tak niet v našich očiach miesta pre zlyhanie - veci sa len dejú a majú svoj zmysel. Aj "zlé veci vo svete" by sa diali len v malom množstve, ak by ich aktéri mali v prvom rade samých seba skutočne radi. Vlastná duša nám nedovolí niekomu úmyselne ublížiť, lebo vie, že tým ublíži najmä sebe. My však nechováme k sebe bezmedznú lásku ... možno aj preto, že sme sa tomu nemali kde priučiť. Ani naši rodičia sa nekúpali v jej žiarivých lúčoch a takisto ani ich rodičia. Napriek kľučkovaniu v labyrinte očakávaní, nárokov a výsledkov však robili to najlepšie, čo mohli a vedeli. V žiadnej chvíli nemohol človek konať inak, než v skutočnosti konal. "Keby" neexistuje. A to je podstatné, na to treba myslieť ...

Mám sa skutočne rada?

A či už teraz mám skutočne rada samú seba? Neviem. Popravde, netuším. Zrejme mám od toho na hony ďaleko, ale snažím sa ... nie je to jednoduché, no viem, že je to veľmi dôležité a odvíja sa od toho veľmi veľa v živote.

Dospela som samozrejme k tomu, čo sa zovšadiaľ tak často omieľa a mnohí to neradi počujú. Krátka snaha má len krátke výsledky, ak vôbec nejaké. Čo sa jedla a zdravia týka, niet horšej voľby ako drastická krátkodobá diéta s minimom energetickej hodnoty, neskúšajte to! Naozaj to nefunguje - a nielen, že dlhodobo neschudnete, ale si aj môžete nalomiť zdravie. Nemôžete po svojom tele chcieť, aby za týždeň vyriešilo to, čo ste doň navláčili za mesiace či väčšinou roky svojou, hoc aj neúmyselnou, nedbanlivosťou! Ani začať sa hýbať a cvičiť ako blázon vám bez rozumnej úpravy jedálnička nepomôže, pretože docielite zväčša len to, že si vaše telo pri väčšom výdaji vypýta aj viac energie - a vyrovnané. Alebo niečo nedajbože spôsobí, že nebudete môcť nejaký čas toľko športovať ako ste si zvykli a nevhodná strava vás zase len dobehne.

Takže po tom všetkom už absolútne nie som zástancom redukčných diét. Aké klišé ... :) Odobrujem však napr. niekoľko-dňové pôsty čisto o vode s tým, že telo vypne trávenie a prepne sa do iného režimu získavania energie - lenže POZOR! To musíte naozaj vedieť a byť na to pripravení, nie je to len tak. Taktiež pri takýchto pôstoch je aj tak oveľa dôležitejšia zmena stravy x-dní pred a po pôste, no ideálne zmena celková po zvyšok života - inak to stále bude len o jo-jo efekte a ublížite si.

Keď už je tento príbeh toľko o tej váhe ... Naozaj jediný udržateľný spôsob ako schudnúť a byť zdravší je zmeniť aj stravu - nahradiť to, čo vám škodí za to, čo vám prospieva a jesť dostatok, netrýzniť sa. Majte svoje telo radi a dodajte mu energiu a všetky potrebné živiny, aby sa nemuselo snažiť zhromažďovať na sebe kilá navyše, hľadajúc v nich nejaké zbytky výživy či ochrany pred neláskou. Odvráťte pohľad od spracovaných polotovarov, naprataných zmesou bieleho cukru a tuku, a obráťte pozornosť na čo najcelistvejšie potraviny vo svojej pôvodnej podobe.

Mne v tomto smere neskutočne pomohlo experimentovanie a práve postupné osvojenie si rastlinnej (vegánskej) vysokosacharidovej stravy s neobmedzeným množstvom zrelého ovocia a s menším množstvom tuku a primeraným množstvom bielkovín. Veľmi zjednodušene napísané, viac v iných článkoch tu u nás.

Jem hojne, jem pestro, jem chutne, jem zdravo a tak, aby som už nepociťovala zdravotné problémy, ktoré som si spôsobila v minulosti ... a čo viac, jem so snahou zbytočne nenavyšovať utrpenie v tomto krásnom svete, v ktorom všetci spoločne žijeme.

Som za to nesmierne vďačná ...

Tento príbeh mám napísaný už dlhší čas, no doteraz som uvažovala a rozhodovala sa, či ho aj takto verejne vyvesiť - predsalen je dosť osobný a internetových hrdinov, znepríjemňujúcich čas obom stranám, je všade plno ... Mala som trochu dilemu, ale veď konieckoncov – tí, čo budú chcieť viac rozumieť, sa opýtajú a tí, ktorí nie, si aj tak vytvoria predsudky bez ohľadu na to, čo napíšem. Nie je to teda určené pre nich :) ... a tak, nakoniec je článok na svete. Ktovie, možnože to niekomu pomôže.

Ak ste to dočítali až sem, tak Vám ďakujem. :)

Majte sa pekne,

Katka
Zaujímavosti
Facebook
Instagram

katka.janurka
Instagram
Komentáre:
29-03-2016 11:35

Krásne Katka... ďakujem za tie riadky. V mnohom sa mi zrkadlilo moje zaprášené staré, či teda vlastne mladé Ja... Tak toľko :-)
29-03-2016 20:57

Katka super článok..to že si ho zverejnila je dobre,čo i len ak pomôže jednej osobe,bude to vítazstvo.Jedno porekadlo hovorí-najlepšie je žažiť na vlastnej koži..No práve tvoja skúsenosť patrí do kategorie ktorú tak zažiť netreba ale poučiť sa z nej..Ja som ťa spoznal už vo fáze mimo tohto nebezpečenstva a preto ten koment k tej foto napravo,,to si proste nieje ty a ani už nikdy nebudeš..Na to máš po svojom boku oporu,čo stojí zato a taktiež oporu v kamarátoch a priateľoch okolo seba,či už z bežeckej komunity či inej.Teda želám k tvojej terajšej osobnosti,aby bola stále taká,akú poznám a verím že už budeš iba krajšia a spokojnejšia
30-03-2016 15:20

Krasne Katuska,som na teba hrda!Pekne si to napisala,tak od srdca
Informovať ma o nových komentároch
© 2017 by Janurky - Peter Janura, Katarína Janurová